„Vážne ma to mrzí. Nechcela som aby to takto skončilo. Ľúbim ťa. Vždy som ťa ľúbila. A vždy ťa budem ľúbiť...“ Havranie dlhé vlasy sa jej obtáčajú okolo tváre, po ktorej stekajú pramienky sĺz. Stala sa chyba. Ona urobila chybu. Chybu, ktorú už nikdy nebude môcť vrátiť späť. Vlastne to bol prúd omylov. Jeden za druhým. A ona im nevedela zabrániť. Len nechala konať svoju hlavu, ktorá ju nakoniec sklamala a svoje srdce, ktoré ju takisto zradilo. Koniec. Koniec s ním.
On mlčí. Premáha sa, aby sa nerozplakal ako malý chlapec. Prechádza sa po svojej izbe, pretože nevie, čo má robiť. Nevie. Má niečo rozbiť? Rozkopať? Má sa položiť na kolená a byť ako dievča? Má niekomu zavolať a poprosiť o radu? Sadne si na okraj postele a tvár si zaborí do dlaní. Nakoniec sa prekrúti na posteľ s výhľadom na ich spoločnú fotku. Vezme farebný rámik so srdiečkami a tresne ho o zem, akoby za to mohol.
Sklo jej dopadne pri nohách. Hľadí na fotku, na ktorej im obom na perách sídlil úsmev. „Pamätám si ten deň, akoby to bolo včera. Prvýkrát si mi vyznal lásku. Bolo to v parku, bola jeseň a triasli sa mi kolená. Nikdy na ten moment nezabudnem.“ Pozerá na neho, na to, aký je zlomený, na to, ako sa trasie. Na chvíľu si k nemu sadne. „Viem, že by som sa mala pohnúť ďalej. A ty takisto. Ako si povedal, je koniec.“ Prstami mu prejde po šiji, po mieste, kde ho vždy vášnivo bozkávala. Po ružovkastom líci jej stečie posledná slza, keď sa rozhodne konečne ho nechať na pokoji.
Telom mu prebehne chlad. Už to nevydrží a z očí vyvalí prúd sĺz. Nechápe, ako je to možné, ako sa všetko mohlo zmeniť tak rýchlo, keď ešte pred týždňom spolu sedeli pri ohni na chate a vymieňali si zaľúbené pohľady. Výčitiek sa zrejme ešte hodnú chvíľu nezbaví. Bola to jej vina, že sa rozišli, no zrejme mal byť jemnejší. Nemal ju od seba odstrkovať, nemal jej dovoliť urobiť to, čo urobila. Zvoní mu telefón, no nedvíha to. Je mimo. Mimo svojho chápania sveta. Sedí tam, vo svojej izbe a prial by si, aby mohol vrátiť čas. Dal by pre to všetko. Za vrátenie času by položil svoj život.
Za jej život by položil svoj.
Skočila z mosta. Jej telo vylovili po pár hodinách miestni rybári. Nenechala nič. Žiaden list na ospravedlnenie, žiadne vysvetlenie svojich činov. No on vedel ten dôvod. Poslal ju do najhorších siedmych pekiel, vykričal jej všetky jej chyby, povedal jej, že ju už nikdy nechce vidieť. A ona mu jeho prianie splnila. Už nikdy ju neuvidí. Už nikdy sa nedotkne jej čerstvo umytých vlasov, už nikdy ju nepobozká...
„Často robíme jeden omyl za druhým, správame sa tak, ako by sme sa správať nemali. Naše životy sú vlastne plné omylov. Plné zlých rozhodnutí, plné neuvážených hádok a vecí, ktoré by sme potom najradšej vzali späť, no už to nejde. Čas sa nedá vrátiť. Naše chyby sa nedajú vymazať jednoducho ako kresba ceruzkou. Nemôžeme s nimi urobiť nič. Len jednu vec. Poučiť sa z nich, až ich nenarobíme ešte viac. Ja som sa poučil. A verím, že všetci ľudia v tejto miestnosti sa poučili tiež. A aké je to ponaučenie? Nehnevať sa nad hlúposťami, viac si všímať druhých, pomáhať im a rozdávať lásku každému, koho milujeme. Pretože nikdy nevieme, či sa niečo zajtra nestane a či ten človek neodíde. To je ponaučenie.“ Oblečený v čiernom saku hovorí do mikrofónu v malej miestnosti na cintoríne, kde sa vždy stretávajú najbližší mŕtveho. Po jeho prehovore zaznie tichý potlesk. Jej rodičia sa na neho chápavo pozrú ustarostenými očami. A na chvíľu sa rozhostí ticho.
„Nenechajte moju smrť zbytočnú.“ Dodá na jeho slová, akoby dúfala, že ich budú počuť. Nebudú. Jej slová sa strácajú v ničote, v prázdne, ktoré ju začne oddeľovať od hmotného sveta. Zrazu sa stratí. Stratí sa v tme aj vo svetle, v tichu aj v hluku.
„Ľúbim ťa, srdiečko.“ Šepká o niekoľko desiatok rokov muž v strednom veku malému blonďavému dievčatku.
„Ja viem, ocko. Hovoríš mi to každý deň.“ Uškrnie sa nevinným a bezstarostným detským smiechom.
„A budem ti to hovoriť až do svojho posledného dňa.“ Vštepí jej pusu na čelo a zhasne v miestnosti svetlo. „Až kým nezomriem.“
Stexie (Stanislava Šidlová)
Komentáre