Cena človeka
Niečo mi tu chýba....pomyslela som si v parku pri každodennej ceste domov. V noci tmavé stromy a lavičky budia hrôzu, cez deň si krajšiu prechádzku ani neviem predstaviť. Z rozhlasu hrajú staré pesničky, mladé mamičky kočíkujú bábätká. Hoci je táto cesta pre mňa obchádzkou, vždy, keď mám chvíľku času, prejdem sa okolo jazierka. Aj okolo lavičky, na ktorej vždy sedí starý pán a kŕmi kačky.
Sem-tam mi v hlave skrsla myšlienka sadnúť si k jazeru, prečítať zopár strán z nejakej knižky alebo sa naučiť dejepis do školy. No ten pán tam vždy sedáva, vždy kŕmi kačky a pozerá na ligotavú hladinu jazierka. Vyžaruje z neho zvláštny pokoj a ja som ho nikdy nechcela v jeho pokoji vyrušiť.
Dnes je jeho lavička prázdna. Hlavou mi prebehlo mnoho otázok. Takých, ktoré vás napadnú vo chvíli, keď sa niečo zmení v každodennej rutine, na ktorú ste zvyknutí... Odcestoval k príbuzným? Ochorel? Či nebodaj... Zmocnil sa ma pocit, ktorý neviem dobre opísať. Nechápem prečo, veď je to cudzí človek. Hoci sme nikdy neprehodili ani slovo, bol súčasťou môjho sveta. Mrzí ma, že som ho nikdy neoslovila, neprisadla si. Až teraz ma napadá, že vždy sedel sám. Nikdy so sebou nedoviedol ženu, vnúčatká. Vždy iba kŕmil kačky, hádzal chlieb na ligotavú hladinu a tváril sa pri tom tak zadumane, akoby mu na pleciach ležala všetka ťarcha sveta. Keď som mala ťažké obdobie a cítila sa sama, s odstupom času som zistila že som istým spôsobom tým kačkám závidela... Celý ten pohľad na nich pôsobil tak zvláštne vznešene.
No teraz už smiem! Sadnúť si na lavičku, ktorá bola v mojich očiach jeho vlastníctvom. Otvoriť knižku a vyhrievať sa na slniečku... Prečo ma od nej niečo drží ďalej? Je akoby v bubline, do ktorej ja nemám právo vstúpiť. Pozriem na vodnú hladinu a zbadám kačky. Sú tu tak ako každý deň, no dnes ich asi nikto nenakŕmi. Zrazu sa otočím a impulzívne zamierim do malého stánku s občerstvením na okraji parku. Vraciam sa naspäť, v ruke nesiem niekoľko kúskov pečiva a takmer utekám ku jazierku. Už z diaľky vidím, že lavička je obsadená. Cítim úľavu. Deduško je späť. Jeho palička je opretá o lavičku a on hľadí na vodnú hladinu. Ani neviem prečo, no teším sa z jeho prítomnosti, z toho, že jeho miesto nie je prázdne.
Zadívam sa na pečivo vo svojich rukách a rozhodnem sa. Dnešný deň bude iný. „Dobrý deň, môžem si k vám prisadnúť?“ Starý pán zdvihne pohľad od jazera a pozrie sa na mňa, akoby si nebol istý, či bola moja otázka patrila jemu. „Ale samozrejme, slečna,“ hovorí a presadne si o kúsok doprava a urobí mi miesto na lavičke. Ruky, na ktorých poznať dlhé roky ťažkej práce si založí a bez mihnutia oka sa na mňa pozerá. Čaká. „Dnes ste tu neboli ako zvyčajne.” začínam sa mu teda prihovárať. “Hoci vás nepoznám.... bála som sa o vás,“ hovorím mu a sledujem, ako sa mu mení výraz v očiach. Čas na ňom zanechal stopy, tvár mal vráskavú a ruky sa mu triasli. No oči.. Tie mal stále mladé. Uprú sa na mňa a ja v nich zbadám prekvapenie. „A prečo? Prečo ste sa o mňa báli?“ pýta sa ma. „Chodievam tadiaľto každý deň a vždy tu ste. Patríte k tomuto parku tak ako tieto stromy a jazierko s kačkami.“ Starý pán sklopí zrak a chvíľku nehovorí nič.
Z rozhlasu začne hrať dychovka. Hoci pesničku nepoznám, tá hudba mi pripomenie môjho starého otca. Keď som bola menšia, chodievala som ku starkému na prázdniny. Často varil a zo starého rádia mu vyhrávala dychovka. Pohmkával si, ochutnával jedlo a ja som sa naňho pozerala. Takéto detaily sa mi zapísali do spomienok a z času načas na mňa vybehli a ja som sa dokázala na dlhší čas ponoriť do myšlienok. I teraz premýšľam, spomínam si na pekné príhody so starkým, na výlety a rozhovory.
„Mám rád túto hudbu. Pripomína mi časy, keď som bol mladý. Ten rozhlas tu ostal, stojí na tom istom mieste. No okolo sa toho mnoho zmenilo. Býval som tu neďaleko. Viete, že toto jazierko tu nebolo? Mali sme tu ihrisko, hrávali sme sa tu, dievčatá sedávali v tráve, trhali kvietky a plietli si z nich vence. Tu som spoznal aj svoju ženu. Viete, ten strom na kraji parku. Ten chránený. Bol ešte celkom mladý, tak ako ja, keď sme sa pri ňom stretávali. A dnes..., usmeje sa smutne, dnes som starý ja i strom. No z neho spravili Strom zákonom chránený, dávajú naň pozor, pretože je starý. A na dedka, ktorý starne rovnako rýchlo, si už dnes nikto nespomenie. Vari mám menšiu cenu ako strom?“ Toto jeho zamyslenie ma prekvapí. „Určite o vás niekto stojí. Prečo na toto krásne miesto nevezmete ženu alebo vnúčatká?“ pýtam sa prvú vec, ktorá mi príde na rozum, čo hneď aj oľutujem. „Moja manželka je už v nebi.“ hovorí smutne. „Je to už veľa rokov, no stále mi chýba. Hnusná choroba ju odviedla preč zo sveta. A deti sa rozpŕchli odtuiaľto preč. A ja som tu ostal, a každý deň trávim tu. Vitete, dokážem sa o seba postarať, navariť si, upratať. Do domova ísť nechcem a tak radšej robím spoločnosť týmto milým kačičkám. Viem, že deti majú svoj život, som rád že sa im darí no keď necháte starého človeka samého, hlavou sa mu mútia už iba smutné myšlienky. „A čo vnúčatá? Nechodia k vám na prázdniny?“ pýtam sa v nádeji, že teraz natrafíme na veselú tému. „Deti sa mi ozvú len na narodeniny a ich deti, moje vnúčatká ani nevedia, že nejakého dedka majú. Tá ľahostajnosť je ako vírus, sú to deti, čo vidia u svojich rodičov... Tí sa neozvú, tak prečo by sa mali oni? Keď im aj napíšem, málokedy odpíšu, keď ich zavolám na prázdniny, vyhovoria sa na školu či na iné povinnosti. Viem, majú toho veľa a ja som už do starého železa, no chýbajú mi... I ja potrebujem spoločnosť, niekoho kto by tuso mnou sedával a rozprával sa. Aspoň, že tie kačky tu vždy sú. Ľudia si ani nevšimnú, že som tu sám každý deň. Slečna, za tie roky ste prvá, ktorá sa pristavila.“
Po celý jeho monológ sa naňho pozerám a do očí sa mi tisnú slzy. Samota je zlá. Určite bolí. A uberá zo života energiu. Ľutujem, že som si k nemu neprisadla skôr. Opäť si spomeniem na starého otca, ktorého zo sveta odpravila choroba. Až do konca mal pri sebe milujúcu rodinu. Každý by mal niekoho mať.
„Ak chcete, oddnes môžeme kŕmiť kačky spolu,“ navrhujem mu. V očiach sa mu zaleskne slza a ja viem, že tentokrát som povedala tú správnu vetu.
Zuzana Janíková
Komentáre